Motivácia v bedmintone

© Tomáš Gurský, október 2008

Bedminton patrí k motivačne mimoriadne náročným športom. V tréningu odohráte tisíce úderov, než sa dostanete do dobrej zápasovej formy. V samotnom zápase je každá výmena malým víťazstvom alebo prehrou, s ktorou sa hráč musí vyrovnať. Prehra v zápase znamená stop do ďalšieho kola, takže ak nehráte štvorhru, neostáva nič iné, než cestovať domov alebo čakať niekde na ďalší turnaj. Často bez priateľov, bez rodiny, a niekedy aj bez trénera, ostáva hráč osamotený v tomto boji so sebou samým. Otázka znie, prečo je jeden hráč húževnatý a nepochybuje, že opäť pôjde hore, kým druhý klesá rýchlo na duchu a trápi sa v kríze? V čom tkvie podstata motivácie k výkonu?

Výkonová motivácia

Vrcholový a výkonnostný šport sa opiera o tzv. výkonovú motiváciu, ktorá je založená na presvedčení, že v živote treba dosiahnuť úspech a že hodnota každého človeka závisí od jeho úspešnosti v určitej pracovnej oblasti. Podstatná časť tejto motivácie sa vytvára v rodinnom prostredí, výkonovými postojmi a výchovnými princípmi rodičov, a tiež súčasnou spoločenskou kultúrou. Najsilnejším hnacím momentom výkonovej motivácie je samozrejme úspech, ale treba dodať, že potreba úspešnosti patrí do repertoáru potrieb každého človeka. Už dieťa potrebuje mať pocit úspešnosti v činnostiach, ktoré vykonáva. Ak sa mu v nejakej veci nedarí, skúša radšej niečo iné.

Niektoré výskumy uvádzajú, že pocit víťazstva tvorí v motivácii dieťaťa až 90%. Keď skúša niečo nové, chce vidieť, že sa mu darí medzi ostatnými, chce sa presadiť. Znamená to, že už v detskom veku sa stretávame s motiváciou víťazstvom (ego-orientation). Z toho vyplýva uzáver, že pre uchovanie dobrej motivácie je dôležité vytvárať také tréningové a zápasové podmienky, v ktorých častejšie víťazíme než prehrávame. K tomu je treba prispôsobiť organizáciu tréningu a výber hráčov pre sparingy.

Na druhej strane je úspech relatívnou kategóriou. Raz sa hráčovi darí, inokedy nie, raz je súper slabší, inokedy lepší. Neustále porovnávanie sa s druhými je „achillovou pätou“ motivácie. Zdá sa, že motivácia víťazstvom jednoducho nestačí. Musíme ju doplniť ďalším motivačným pilierom, motiváciou splnených úloh (task-orientation). Ide o zvládanie rôznych úloh, napr. určitého úderu, percentuálnej úspešnosti v driloch, zvládanie taktických úloh, kondičných, mentálnych, a pod. V tomto prípade je vhodná objektívna kontrola splnených cieľov pomocou čísel, štatistík či výkonnostných ukazovateľov.

Tretím pilierom motivácie je potreba sebaprekonávania, ktorá je vo vrcholovom športe mimoriadne dôležitá. Som toho názoru, že sebaprekonávanie tvorí pravú podstatu vrcholového športu. Inými slovami, hráč alebo hráčka, ktorá chce „ísť na vrchol“, musí byť schopná pre svoj šport veľa vytrpieť, obetovať rôzne individuálne záujmy a záľuby. Musí mať radosť z prekonávania vlastných fyzických a psychických limitov. Odmenou v takom prípade nie je vonkajšie víťazstvo „nad niekým“, ale vnútorné víťazstvo nad sebou, ktoré môže byť silnejším hnacím motívom než výhra nad súperom v jednotlivom zápase.

Rodičia, nepokazte to

Rodičia by mali viesť svoje deti tak, aby ich naučili veriť vlastným schopnostiam. Povzbudzovanie v prípadoch, keď sa deťom nedarí, dávanie osobných príkladov odolnosti a nezlomnosti vedú k tomu, že dieťa si taký štýl osvojuje tiež. Psychologické výskumy ukazujú, že najlepšie výkonovo motivovaní športovci pochádzajú z rodín, kde je profesionálna úspešnosť v popredí. Napríklad u dievčat vo vrcholovom športe býva často v pozadí ich motivácie otec, ktorý túži po tom, aby bola jeho dcéra v športe úspešná. Ak otec dcére prejavuje uznanie a obdiv za jej športové snaženie, jej snaha dlhodobo rastie.

U detí do puberty prevláda učenie napodobňovaním. Deti sa správajú predovšetkým tak, ako to vidia u svojich vzorov a v správaní sa rodičov. Darmo bude rodič dieťaťu niečo vysvetľovať a rozčuľovať sa, že sa málo snaží, ak je pre neho poobedňajšia kávička dôležitejšia než naplánovaný tréning. Športový rast má z hľadiska motivácie špecifické fázy, ktoré by mali rodičia a tréneri poznať. V každej fáze klásť dôraz na iné motivačné aspekty.

V období zoznamovania sa so športom (5-7 rokov) má dominovať v náplni hra a zábava s cieľom vytvoriť pevný a radostný vzťah k športu. Zriedka býva v tomto veku jasný šport, na ktorý má dieťa talent. Treba skúšať rôzne druhy, časom sa ukáže talent v niečom. Aby bola hodnota športu osvojená celou rodinou, športovať by mala celá rodina.

V období súťažných začiatkov(8-10 rokov) by sa mal určitý šport stať súčasťou denného režimu. Hráč sa učí vnímať tréning ako istú povinnosť. U nás sú súťaže orientované na toto vekové obdobie príliš vážne. Víťazenie by nemalo byť v tomto veku to najdôležitejšie, skôr radosť zo športového zápolenia a sebazdokonaľovania.

V období súťažného rastu (11-14 rokov) sa treba učiť súťažiť, teda zvládať výhry ako aj prehry, hráč by mal bojovať nielen za seba, ale aj za družstvo. Dôležitým motivačným pilierom je pocit spolupatričnosti v klubovom kolektíve. V súčasnom športe ide o pred-profesionálnu fázu, a niektorí talentovaní hráči v tomto veku už získavajú určité zahraničné tréningové i súťažné skúsenosti. Pomocou toho sa buduje u hráčov vyššia samostatnosť a schopnosť presadiť sa v cudzom prostredí.

Rozhodovacie obdobie (15-18 rokov) je veľmi náročné z hľadiska motivácie, správneho rozhodovania a nájdenia seba samého. V škole treba obvykle viac študovať, treba sa sústrediť na blížiacu sa maturitu a v bedmintone (ako aj vo väčšine iných športov) sa treba rozhodnúť, či sa mu budete venovať profesionálne (teda na prvom mieste) alebo len amatérsky, resp. doplnkovo ku štúdiu. Ide o neľahké rozhodnutie, ktorému zaiste pomôžu úspechy v medzinárodnom meradle. Z hľadiska výchovy pubescenta je toto obdobie veľmi náročné aj pre rodičov. Dospievajúci chcú ukázať, že už sú ako dospelí, chcú získať autoritu. Znamená to zvýšene kritické vnímanie iných, najmä rodičov, ale aj iných dovtedajších autorít. Autorita rodičov typicky klesá, pretože dospievajúci si hľadá autority sám.

Ak sa má mladý športovec stať osobnosťou, potrebuje rad nových skúseností (ktoré sú niekedy aj za hranicami športu). Potrebuje objaviť pocit sebahodnoty a dospelej sebaidentity. Sebahodnotu získava tiež prostredníctvom uznania od rovesníkov a partnerov. Je dôležité, s kým sa dospievajúci najviac stýka a ako je so svojím sociálnym okolím konfrontovaný, akceptovaný a hodnotený. Pokiaľ sa mu dostáva z okolia uznanie, býva to s motiváciou v poriadku. Tínedžerský vek je tiež mimoriadne citlivý na sebaobraz a imidž. Našťastie, vyšportované atletické telá sú v dnešnej dobe trendom, takže motivačný efekt pravidelným športovaním sa vytvára pomerne.

Sebamotivovanie

Sebamotivovanie je spojené s hodnotami a potrebami, zdôrazňovaním si, čo je dôležité a čo nie. Významnými prvkami sebamotivovania sú sebapresviedčanie a vnútorná reč alebo hovor (self-talk). To, čo si hráči pred i počas zápasu vnútorne hovoria, ovplyvňuje ich sebaistotu a sebadôveru. Je to dôležitá zbraň v motivačnej výbave športovca. V mojej praxi sa ukazuje, že táto schopnosť chýba nielen u začínajúcich, ale aj u skúsenejších hráčov. Vnútorný hovor počas zápasu by mal byť sebapovzbudzovaním s pozitívnou formuláciou a s upriamením sa na dôležité prvky hry.

Cieľová orientácia

Cieľová orientácia predstavuje kombináciu životných cieľov tak, aby na seba časovo nadväzovali a vzájomne sa dopĺňali a neprekážali si. Je správne, ak si hráč na ceste za ťažkým cieľom stanoví krátkodobé približovacie ciele, pretože ich dosahovanie je povzbudením na ceste za hlavným cieľom. Čím ambicióznejšie sú hlavné ciele, tým viac by sa mali opierať o hodnotový systém človeka. Psychológia pozná pojem mentálna diéta, čo znamená, že v záujme prípravy na mimoriadny výkon sa hráč dlhodobo koncentruje na tie veci, ktoré priamo súvisia s budúcim výkonom.

Často sa v súvislosti s cieľovou orientáciou hovorí o tzv. pravidle 50. Znamená to, že je vhodné si stanovovať ciele, u ktorých máme približne päťdesiatpercentnú šancu na ich dosiahnutie. Príliš vysoké ciele alebo naopak príliš nízke ciele predstavujú vo svojej podstate alibistické stratégie, ktoré bedmintonista buď nemôže dosiahnuť, alebo ho vnútorne nenaplnia. Realistické ciele so šancou fifty-fifty vytvárajú efekt stupňovanej motivácie a majú hnací motivačný efekt.

Zaujímavý je výsledok štúdie, ktorú urobil jeden študent na Univerzite v Osten v USA v rámci svojej diplomovej práce. Zistil, že iba 3 percentá študentov z celej triedy bolo schopných sformulovať si svoje životné ciele. O dvadsať rokov neskôr boli overované životné pomery účastníkov výskumu. Zistilo sa, že študenti, ktorí tvorili tie 3 percentá, dosiahli počas daného obdobia spolu vyšší príjem než celý zvyšok triedy. Dokazuje to, že ak je mozog trvalo sústredený na určitý cieľ, dokáže organizovať správanie človeka tak, aby svoj cieľ dosiahol a stal sa úspešným.

Návrat po zranení

V prípade poklesu formy v dôsledku rôznych vplyvov (zranenie, choroba, tréningový výpadok) alebo v prípade určitých hendikepov, by mal byť hráč schopný dokázať prispôsobiť si ciele podľa aktuálnych možností. Kým pre hráča v plnej sile môže byť cieľom turnajové víťazstvo, pre toho istého hráča, ak sa uzdravuje po úraze, môže byť cieľom vyjsť pešo do druhého poschodia alebo vyhrať jeden set. Pocit úspechu môže byť v obidvoch prípadoch silný a povzbudzujúci. Výkonovo orientovaný človek má v sebe túžbu dosahovať v živote stále nové ciele. Táto orientácia je síce niekomu prirodzenejšia, ale dá sa do určitej miery posilniť aj výchovou.

Zranený hráč sedí doma, lieči sa alebo rehabilituje. Plný tréning je vylúčený a rebríčkové umiestnenie postupne klesá. Začína sa obdobie pochybovačnosti a trudnomyseľnosti. Práve v tomto období sa treba sústrediť na to, aby myseľ ostávala pozitívna. Dokážem to! by sa malo stať mottom každého dňa. Dobrou správou pre rehabilitujúcich hráčov je, že aj vnútorný, tzv. ideomotorický tréning pomáha. Je to tréning v predstavách. Ide vlastne o precvičovanie vnútorných motorických dráh a spojení, ktoré sú potrebné pre daný pohyb, prípadne súbor pohybov (dynamický stereotyp). Čím živšie a presnejšie sú predstavy, tým silnejší je výsledný efekt. Porovnávacie výskumy ukazujú, že využitie predstavivosti výrazne urýchľuje návrat športovca do športovej formy.

Carpe diem – využi svoj deň

Počas niekoľkoročnej psychologickej praxe na športovom gymnáziu sme spolu s kolegami zaznamenali nasledujúcu vec: ak športovec poľaví v učení, poľaví aj v športe. To isté platí aj obrátene. Človek, ktorý má stále čo robiť, je prirodzene aktívny a činorodý, býva obvykle aj úspešný. Hoci sa takému človeku sem–tam niečo nepodarí, jeho celková bilancia býva aktívna. Naopak, ľudia ktorí vyčkávajú, že šťastie k nim samo raz dorazí, ostávajú často sklamaní, zatrpknutí alebo urazení, že sa k nim osud obracia chrbtom. Šťastiu treba skrátka ísť v ústrety. Aj v bedmintone platí, že môžeš mať v hre šťastie, ale musíš si ho vybojovať.

Motivačné desatoro

1. 1. Stanovte si realistické bedmintonové ciele tak, aby šance na ich splnenie boli približne 50-percentné.
2. 2. Ak si nie ste istý svojou výkonnosťou, poraďte sa o svojich výkonnostných cieľoch s osobným trénerom.
3. 3. Sparingy voľte podľa možnosti tak, aby ste viac víťazili než prehrávali. Vhodný pomer je 2:1.
4. 4. Zdôverte sa o svojich cieľoch svojim najbližším, ku ktorým máte plnú dôveru. Dávate im tak príležitosť, aby Vás podporili a dodali vám silu.
5. 5. Ak sú vaše ciele a túžby veľmi vzdialené, stanovte si krátkodobé približovacie ciele (napríklad na nasledujúci týždeň, mesiac, štvrťrok dosiahnem „to a to“ ).
6. 6. Vybavujte si pravidelne vo svojej predstavivosti vaše ciele a túžby. Je dôležité, aby vaše ciele boli stále živé a zreteľné.
7. 7. Carpe diem – využite každý deň. Na záver dňa je správne ísť do postele s pocitom, že ste sa o kúsok priblížili svojmu cieľu.
8. 8. Používajte ideomotorický tréning, najmä ak máte nútenú prestávku (doliečujete si zranenie, vypadol vám turnaj). Trénujte vo svojej predstavivosti ideálnu hru, ku ktorej chcete dospieť.
9. 9. Nebojte sa prekážok pri dosahovaní cieľov. Práve v ťažkých situáciách sa zoceľujete. Ak zvládnete niečo ťažké, budete silnejší ako predtým.
10. 10. Cieľ stráca svoju hnaciu silu v momente jeho dosiahnutia. Stanovte si preto nový cieľ, ktorý bude pre Vás dostatočne príťažlivý.

Použitá literatúra

• Weinberg R. S., Gould D.: Foundations od Sport and Exercise Psychology, Human Kinetics, 2007
• Slepička P., Hošek V., Hátlová B.: Psychologie sportu, Karolinum, Praha, 2006
• Gurský T.: Psychológia športu – učebné texty pre trénerov, Telovýchovná škola, Bratislava, 2005
• Gurský T.: Osobné pracovné materiály zo športovo-psychologickej praxe TOP-FIT